Mojich 999 slov ku kultúre

Autor: Samo Trnka | 2.6.2005 o 7:30 | Karma článku: 8,62 | Prečítané:  2939x

Veľmi pozitívne ma zasiahla výzva 1000 slov o hodnotách a kultúre. Hoci sa so znením výzvy nestotožňujem úplne, som rád, že vznikla a nechápem odmietavé reakcie, ktoré eliminujú význam tejto výzvy na základe osobností pod ňou podpísaných. Myslím si, že medzi signatármi je veľmi podstatná časť intelektuálnej a politickej elity, z ktorých niekoľkých možno odmietnuť, no nemožno ignorovať všetkých a výzvu len tak zmiesť zo stola ako vypočítavú, pomýlenú, alebo patetickú.

Čo by som výzve 1000 slov vytkol ja, je starý jazyk, za ktorým cítim sklon predpisovať a maľovať hrubé čiary medzi vysokým a nízkym, umením a brakom, či medzi našim a cudzím. Ako študent estetiky sa umeniu a iným tvorivým prejavom venujem nielen ako recipient, ale aj ako (budúci) odborník a čím viac o celej veci viem, tým menej som schopný a ochotný veci označovať nálepkami umenie, populárna kultúra, gýč, či brak. Pre mňa existujú skôr dobré veci a zlé veci, diela prínosné a diela zbytočné; to, čo mám rád, to čo ma necháva ľahostajným, a to, čo nemám rád.

Určite by som sa veľmi tešil, keby bolo možné vedecky dokázať, že telenovely škodia duševnému zdraviu, že obsah týždenníka „Márkízá“ je za hranicou únosnosti papiera, a že chodiť do filharmónie organizmu prospieva viac, ako piť každé ráno Actimel. Nič také sa však neudeje – vkus je vecou jednotlivca, kvalita vecou názoru. Mojej matke som predostrel všetky racionálne argumenty, pôsobil som na jej city, ba dokonca som i zvýšil hlas – nadarmo. Norika je jej čoraz sympatickejšia a palce drží Rášovi. Vysokoškolsky vzdelaná žena, ktorá rada číta (kým nezaspí), ktorá z rukáva sype citáty zo Šimka a Grossmanna, rada zájde do divadla, a ktorej zmysel pre mimoumeleckú estetiku v mojom okolí nemá obdoby. Na druhej strane, mňa zase nikto nedonúti s potešením sledovať filmy Lyncha či Kubricka a vytĺcť mi z hlavy, že Horkýže slíže píšu texty iba o trocha horšie ako Lasica. Sme jednoducho viac, či menej nároční diváci s viac, či menej odlišným vkusom a s väčšou, či menšou recepčnou skúsenosťou.

Tým však nechcem naznačiť, že súčasná situácia je v poriadku, alebo že na ňu treba rezignovať. Vkus sa predsa dá kultivovať a skúsenosť obohacovať. Ťažko k tomu primať komerčné médiá, no od tých verejnoprávnych sa to priam očakáva. Slovenský rozhlas si túto úlohu plní veľmi dobre, pretože jednak vysiela toľko vzývanú pôvodnú tvorbu, jednak živo reflektuje na kultúrne dianie vo všetkých jeho oblastiach a podobách, a to v úhľadných, dobre profilovaných balíčkoch jeho rozličných staníc. STV je v tomto tak na 50%, hoci sa mi žiada poznamenať, že dlho nebývalo ani to. Dvojka zaznamenala fantastické zlepšenie, Jednotka tak trocha zabúda, že s komerčnými stanicami by nemala súperiť s navlas rovnakými zbraňami. Argument, že najprv treba vyrovnať sekery po predošlom vedení, a až potom sa môže začať s nákladnou pôvodnou tvorbu, je rozumný a legitímny, no iba v prípade televíznych filmov, pretože dokumenty, reportáže z kultúrnych podujatí a na miesto inscenácií záznamy divadelných predstavení podľa mňa rozpočet televízie nijako zásadne neohrozia. Za úplne hanebný a deštruktívny však považujem prístup STV k detskému divákovi.

Určite s výzvou súhlasím v tom, že vláda na kultúru s prehľadom, prepytujem, serie. Nie je predsa mysliteľné, aby renomovaný režisér s vynikajúcim scenárom musel ísť namiesto Bratislavy točiť do Ostravy, pretože tu naň nedokázal nájsť prostriedky. Navyše, ak Ministerstvo kultúry dostáva z roka na rok stále menší podiel štátneho rozpočtu, z ktorého inak lietajú miliardy do firiem z iných krajín len taký fukot, začínam členov vlády a parlamentu upodozrievať z totálneho zatemnenia mysle, alebo z cielenej snahy o likvidáciu kultúry. Ak pán Chmel dokázal povedať, že na Slovensku je kríza tvorivosti, som veľmi rád, že už nie je ministrom rezortu, o ktorom, ako sa zdá, nič nevie. Tvorivých ľudí máme dosť, stačí sa pozrieť na amatérsku scénu, len málo ich pri kultúre aj ostane – či už z existenčných dôvodov, alebo preto, lebo ich jednoducho prestane baviť vypisovať projekty na všetky strany. Preto, napríklad, máme tak výborné reklamy a tak zanedbateľnú literatúru.

Výzva 1000 slov vôbec nespomína školstvo. Možno je to tým, že ešte stále študujem a pohybujem sa v školskom prostredí, no som presvedčený, že vzniknutú situáciu má do veľkej miery na svedomí aj nezmyselné zaťaženie základného a stredného školstva na prírodné vedy a memorovanie. Neberie ohľad na žiakovu osobnosť, schopnosť kriticky a tvorivo myslieť, či vôbec už len samostatne sa vyjadrovať. Literatúra ešte stále má osnovami vynútenú podobu telefónneho zoznamu a priestor na vlastný názor žiaka-čitateľa je prakticky nulový. Dejepis je zoznamom cudzích letopočtov a záznamov, pričom sa vôbec nezdôrazňuje jeho primárna funkcia – na základe histórie vysvetľovať súčasnosť. Estetika sa vyučuje iba jeden ročník strednej školy a je neklasifikovaná; rétorika sa v školských osnovách nevyskytuje vôbec. Náuka o spoločnosti v sebe združuje politológiu, sociológiu, psychológiu, ekonomiku a filozofiu, a učí sa v posledných dvoch ročníkoch strednej školy s dotáciou jedna až dve hodiny do týždňa. Pre porovnanie, matematika sa učí takmer každý deň. Poznatky zo stredoškolskej matematiky využijú len tí študenti, ktorí sa rozhodnú študovať prírodné vedy. Znalosti spoločenských vied budú využívať všetci, ako občania, voliči, podnikatelia, ľudské bytosti.

Výzva 1000 slov je pre mňa hlasom „starej školy“, názorom, aký by asi mal môj starý otec, ktorý by sa nie celkom vedel zmieriť so súčasnou podobou sveta a jeho zmenami. Starý otec by si isto nevšimol, aké výborné máme amatérske divadlo, ako dobre, že existuje internet a jeho kultúrne portály, ako skvelú máme populárnu a klubovú hudobnú scénu s jej festivalmi a asi by vo festivaloch Pohoda a Wilsonic nevidel nádej, že ak sa to dá v hudbe, mohlo by to ísť v divadle či výtvarnom umení. Z môjho pohľadu nie je kultúra na Slovensku v až takom kale, ako ju podáva 1000 slov – odhliadnuc od nutnej hyperboly akejkoľvek výzvy. Ja však nestojím tak vysoko a nevidel som tak veľa, aby som si trúfol presadzovať svoje videnie nad videnie ľudí, ktorí ju podpísali. Preto sa hneď teraz zoberiem a idem napísať starostovi Bratislavy – Nového mesta, či považuje pravidelné čaje o piatej s dychovkou za dobrú vizitku regionálneho rozvoja kultúry.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Expert na tajné služby: Putin verí len agentom. Česko je pre nich špeciálne

Rusi v exile sa dnes boja novičoku, hovorí ANDREJ SOLDATOV.

Píše Ivan Mikloš

To nemôže dopadnúť dobre (píše Ivan Mikloš)

Vláda má za sebou prvých trinásť mesiacov.


Už ste čítali?